Keď vám štátne zdravotníctvo ustelie na zemi

Autor: Sonka Paculíková | 7.11.2015 o 17:37 | (upravené 9.11.2015 o 16:13) Karma článku: 11,75 | Prečítané:  30216x

Mám 3,5 ročného syna, ktorý musel absolvovať náročný chirurgický zákrok. Trojboj, pri ktorom mu vyberali nosné mandle, zmenšovali krčné mandle a implementovali ventilačné trubičky do uší. 

Už takto to znie veľmi zle, no prežiť to celé v nemocnici na Kramároch bolo ešte horšie, a to tak pre pacienta, ako aj pre rodiča.
 
Prvý deň hospitalizácie prebehol relatívne v poriadku. Kopec vyšetrení, no nič bolestivé. Aj prístup lekárov bol veľmi príjemný. Keď sme sa po dlhom dni konečne dostali do svojej izby, nastalo prvé nepríjemné prekvapenie. V malej izbe vhodnej tak pre štyroch ľudí (dvaja malí pacienti a dvaja rodičia) sa zrazu tlačilo ľudí osem. Keď som sa vystrašene pýtala sestričky, či rodičia nebudú spať pri svojich deťoch, prekvapene mi odpovedala, že samozrejme budeme, že večer každý rodič dostane svoju posteľ. Do vtedy máme sedieť na stoličkách. Naozaj verila tomu, že do tak malého priestoru sa dá zmestiť osem postelí. 

Posteľ životu nebezpečná

Po večernej výmene sestričiek prišla príčetnejšia smena, a tak nás ešte trochu poprehadzovali. Na izbe sme už ostali len šiesti. Keď nám večer rozdávali “postele”, nevedela som, či sa mám smiať, alebo plakať. Rozkladacia posteľ s kovovou konštrukciou, drevenými roštami a tenký kúsok peny ktorý sa tváril, že je matrac. Každý rošt tejto postele mal iný tvar oblúku. Už na prvý pohľad som tušila, že toto nedopadne dobre. Ale veď treba trošku pozitívneho myslenia, nie? Tento optimizmus ma prešiel po asi hodine, kedy som sa pokúšala zaspať. Naozaj sa to nedalo. Cítila som každý jeden rošt. Jeden ma tlačil do bedra, druhý do stehna a hlava mi prepadávala smerom k zemi.

Po hodine prehadzovania a hľadania tej správnej polohy mi odpadli z postele dva rošty. Keďže som nechcela riskovať svoje zdravie, posteľ som znova zložila a ten “matrac” som si položila na holú zem. Inej mamičke sa počas noci posteľ dva krát rozpadla. Najskôr poľavili nožičky na jednej strane, neskôr na druhej. Áno, kvalitná posteľ. Aj táto mamička potom spala už len na zemi. 

Syn spal v kovovej postieľke (preniesla som ho tam, keď mi zaspal na rukách). V noci sa však zobudil a dožadoval sa mojej prítomnosti, tak sme obaja skončili na zemi. Keď prišla v noci sestrička na kontrolu a videla nás, pohladila Lukáška po tvári a s úsmevom sa mu prihovorila “Ale si si to tu pekne ustlal Lukáško”. Neviem či ma viac prekvapilo to, že na nás za toto nenakričala, alebo to, že ju to ani neprekvapilo. 

Bezcitnosť zdravotnej sestričky

Po náročnej noci nastal deň D, môjho synčeka išli operovať. Na rade bol druhý, takže relatívne skoro. Operácia trvala 3,5 hodiny. Veľmi dlhá doba, počas ktorej som bola maximálne nervózna. Aj ma zavolali nech si ho idem vyzdvihnúť, no potom nastali komplikácie a ja som musela čakať pred operačnou sálou. Sedela som na chodbe, kde som mala výhľad do izby, kde boli pacienti z jednodňovej chirurgie. Bol tam aj malý chlapček, ktorý sa práve prebral z narkózy. Mal neskutočný záchvat zlosti. Doslova ziapal, hádzal sebou aj celou postieľkou. Mamička bola nešťastná, nevedela už čo s ním má robiť. 

Bola tam aj sestrička, ktorá očividne tiež nič nevedela. Zdravotná sestrička doslova kričala na toho malého chlapca, aby sa už konečne ukľudnil. Vyhrážala sa mu, že vyhodí jeho mamu na chodbu a on ostane sám. Zvieralo mi žalúdok z toľkej bezcitnosti. Takto agresívny chlapček si dokonca vytrhol infúziu z ručičky. Sestrička začala kričať už aj na matku, že si na dieťa nevie dať lepší pozor. Tu som už plakala aj ja. Bolo mi ľúto chlapčeka, bolo mi ľúto mamičky. Nechápala som, prečo sestrička tak kričí a nepomáha. 

Aj môj syn bol agresívny

Keď mi priniesli môjho syna, spinkal. Všetko dopadlo dobre, bola som konečne pokojnejšia. Vo výťahu mi sestrička dáva inštrukcie. Už dopredu ma upozorňovala, že možno prespí celý deň, a možno bude vyvádzať. Vraj potom mám len dať pozor aby sa neudrel. Divná inštrukcia, ale v tú chvíľu mi to stačilo. Už po pol hodine sa zobudil a aj on spustil záchvat. Naživo a na vlastnom dieťati je to ešte horšia situácia, ako keď som sa dívala na cudzie dieťa. 

Nespoznávala som ho, takýto ešte nikdy nebol, strašne kričal, hádzal sa, chcel skočiť z postieľky, domáhal sa pohára s vodou, na ktorú však 4 hodiny nemal nárok. Chcel si strhnúť infúziu z ruky, nevedela som ktorú časť jeho tela mám držať. Kopal ma, bil ma, hádzal celým svojím telom, no zároveň som v jeho očiach videla to vystrašené dieťa, ktoré prosí o pomoc. To malé 12 kg telíčko malo viac síl ako ja. Spolutrpiace mamičky sa mi snažili pomôcť, privolali sme aj sestričku, nevedela som čo mám robiť. V jednom momente si strhol infúziu. Áno, aj môj syn si ju strhol. Na mňa však táto sestrička nekričala. Našťastie!

Dve sestričky mi zobrali dieťa a išli mu infúziu pichnúť znova. Teraz mu tú ruku už celú obviazali. Nechápem prečo tak nerobia hneď, keď si to detičky stále strhávajú. Veď je to trápenie detí, rodičov, a sestričky majú dvojitú robotu. Keď mi ho vrátili, bol už veľmi vyčerpaný. Síce ešte 1,5 hodiny kričal, no potom zaspal od vyčerpania. Bola to najhoršia hodina a pol v mojom živote. 

Spolutrpiaca mamička, pôvodom zdravotná sestra nám na izbe vysvetľovala, že za všetko môže anestéza. Že si to detičky ani neuvedomujú, a že sa to stáva aj dospelým ľuďom, hoci zriedkavejšie. Keď je to teda všeobecne známe, nechápem ten výstup sestričky pri tom prvom chlapčekovi. Prečo sa správala tak bezcitne? 

Toto je moja plechová skrinka

Keď mi dieťa zaspalo, išla som sa rýchlo naobedovať. Na chodbu práve doviezli tú veľkú plechovú skrinku, v ktorej bolo jedlo. Naučená z pôrodnice, išla som si do nej hľadať tácku so svojím menom. Tu ma jedna sestrička škaredo zahriakla, že ako si to dovoľujem vojsť jej tam, že ona predsa jediná môže narábať s jedlom. Slušne som sa ospravedlnila za to, že sa nesprávam ako v reštaurácii. Všetci rodičia čo tam stáli boli prekvapení. 

Druhá várka prekvapenia nastala, keď sme si pýtali príbor. Pohoršená sestrička to viac nekomentovala a ďalej vykladala jedlo na stôl. Každý rodič dostal na začiatku papier so zoznamom vecí, čo si treba doniesť do nemocnice, a príbor tam nikto nemal napísaný. Nakoniec sa nejaký príbor našiel a rodičia si ho prestriedali. Ja som mala prezieravo detský umelohmotný, ktorý bol pôvodne pre môjho syna. 

A do tretice všetko dobré. Aj po jedle mala sestrička histerický záchvat. Deti si po sebe neodložili taniere s jedlom. Ona to musela spratávať sama, svet toto ešte nevidel! Aj som mala na jazyku otázku, či teraz už neplatí to pravidlo, že s jedlom môže narábať len ona, ale zdržala som sa a po sebe si spratala. Veď napokon takto som to chcela od začiatku. Nevyužívať sestričky na to, čo si viem spraviť aj sama. No asi im už vadilo všetko, aj to že tam vôbec sme. 

Na túto posteľ nemáte nárok

Keď sa blížil ďalší večer, začali sme si pripravovať postele. Problém bol, že v našej izbe ostali postele po odídených pacientoch. Išla som sa preto spýtať, aký je ďalší postup, že sa nemáme kde rozložiť. My rodičia sme si mali tie postele vyniesť na chodbu, ísť si zobrať svoje rozkladacie postele a ustlať si ich. Keďže som už vedela, že na tej rozkladacej sa spať nedá, nedalo mi opýtať sa, prečo nemôžeme spať na tých posteliach, ktoré teraz zavadzajú na chodbe. 

Spolu s ďalšou mamičkou sme prejavili záujem aj o to prádlo, ktoré tam ostalo, veď sa v nich spalo len jednu noc, prádlo bolo čisté, my sme nenáročné,... ale nie. Arogantná zdravotná sestrička len odvrkla, že na takúto posteľ nemáme nárok, dovidenia. Radšej nechajú prázdne postele na chodbe, ako by sa malo aspoň pár rodičov lepšie vyspať. 

Tomuto už naozaj nerozumiem, tu už rozum ostáva stáť. Veď si za lôžko platím, jedna noc ma stála 3,32 Eur, pretože môj syn už má viac ako 3 roky, a pritom som bola nútená spať na zemi. Nepochopím tiež dôvod, prečo rodičia detí do 3 rokov si za lôžko platiť nemusia, nad 3 roky už musia. Aký je v tom rozdiel? Aj stravu dostávajú rovnakú, aj postele zaberajú rovnaké, aj neporiadok robia rovnaký,...

Nemocničná škôlka a škola

Pobyt v tejto nemocnici mal aj jednu svetlú stránku, nemocničnú škôlku a školu. Toto som nečakala a veľmi milo ma to prekvapilo. Škôlka bola v samostatnej miestnosti a bolo tam veľmi veľa hračiek, televízor a rádio. Hračky boli síce staré a dobité, ale deťom to nevadilo. 

Škola bola vedľa na chodbe. Veľmi útulne spravený kútik na učenie sa počas choroby. Boli tam aj dve veľmi milé pani učiteľky. Veľmi ochotne a s láskou sa hrali a učili s chorými detičkami. Spolu si spievali, kreslili, stavali dráhu pre vláčiky,... môj syn bol nadšený, a ja s ním. Samotná pani učiteľka ma poslala oddýchnuť si kým môžem, že ona sa s Lukáškom vyhrá. 

Za toto som ani nemusela nijak priplácať, toto bolo úprimné a od srdca. Týmto chcem obom pani učiteľkám poďakovať za to, že vďaka ním bol niekoľko dňový pobyt v nemocnici aspoň na chvíľu príjemný. 

Reakcia Vedúcej sestri z ORL oddelenia na Kramároch

Dnes mi zatelefonovala Vedúca sestra oddelenia na ktorom sme so synom ležali. Ospravedlňovala sa za to, v akých podmienkach sme museli byť, no hlavne za správanie zdravotnej sestričky, ktorá nezvládla náročnú situáciu. Zisťovala aj o ktorú sestričku išlo. Žiaľ meno som nevedela, no aspoň som ju opísala. Tento krok ma veľmi milo prekvapil. S prísľubom, že do budúcna sa takéto správanie určite zmení ostáva dúfať, že to tak bude. Všetkým zdravotným sestrám budem držať palce a prajem im pevné nervy. 

doplnené 9.11. o 16.hod

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?